duris983

V priebehu posledných štyroch rokov prešla kurdská komunita v Sýrii radikálnym politickým vývojom. Zdanlivo navonok pasívni Kurdi si v priebehu krátkej doby dokázali vybudovať efektívnu samosprávu, vytvoriť a vycvičiť obranné ozbrojené jednotky, napriek izolácii ubrániť ohrozenú slobodu, získať a rozširovať  okruh spojencov a úspešne presadzovať svoje ciele a záujmy.

Formovanie samosprávy

Po vzniku konfliktu v Sýrii a ústupe sýrskych vládnych zložiek v polovici 2012 do západnej časti krajiny, začali formujúce sýrske kurdské Jednotky ľudovej obrany (YPG) preberať kontrolu nad kurdskými regiónmi a vytvárať tam vlastnú formu samosprávy. V kurdských regiónoch na severe Sýrie, nazývanom Rojava (Západný Kurdistan), sa stala dominantnou politická strana PYD, ktorej jedným z hlavných cieľov nebolo vytvorenie kurdského národného štátu, ale presadzovanie zotrvania Kurdov v Sýrii a vytvorenie kurdskej autonómnej samosprávy. Hlavným riadiacim politickým civilným orgánom v Rojave, ktorý zahŕňa 16 politických kurdských strán v Sýrii, sa stala Kurdská najvyššia rada (KHC). Vznik KHC bol politickým kompromisom medzi stranou PYD a koalíciou opozičných strán – Kurdskej národnej rady (KNC), podporovanej vládou irackého Kurdistanu a čiastočne Tureckom. V nasledujúcom vývoji KHC v roku 2014 formálne vyhlásila autonómnu správu Rojavy, schválila vlastnú Ústavu a územie Rojavy rozdelila do troch samosprávnych kantónov Afrin, Jazira a Kobane.

Sekularizmus vs fundamentalizmus

Rojava po izolácii zo strany nepriateľsky naladených susedov – Turecka, skupín sýrskej opozície a vláde irackých Kurdov, od roku 2014 musela čeliť novým protivníkom a existenciálnej hrozbe zo strany Islamského štátu a ďalším odnožiam al-Kajdy, keď začali bojovníci IS pred septembrom 2014 prenikať do južných častí kurdského kantónu Kobane. Cieľom IS sa stalo strategické mesto Kobane na hraniciach s Tureckom. V októbri 2014 vstúpili jednotky IS do Kobane, z ktorého následne väčšina obyvateľstva utiekla do Turecka. Proti postupu IS bojovali osamotené a izolované jednotky YPG, s menšou podporou kurdských jednotiek PKK a miestnych ozbrojených skupín. Po žiadostiach o pomoc zo strany sýrskych Kurdov, sa do obrany Kobane zapojilo USA leteckými útokmi na pozície IS. Súčasne sa do boja zapojili menšie skupiny kurdských irackych jednotiek Pešmerga. Turecko sa v tomto období nezapojilo ako spojenec USA do bojov, ale miesto toho turecká vláda nariadila nepriepustne uzavrieť hranice s Rojavou, aby zabránila pomoci YPG zo strany tureckých Kurdov. Sýrski Kurdi sa po niekoľko mesačnom obliehaní udržali v meste, a aj s pomocou leteckých útokov USA v januári 2015 porazili a vyhnali bojovníkov IS z Kobane. YPG postupne začali obsadzovať okolie Kobane a väčšinu územia pri hraniciach s Tureckom. YPG získalo okrem iného vo svojej pokračujúcej kampani proti IS do júla 2015 druhé významné hraničné sýrske mesto Tal Abyad, nachádzajúcom sa na území medzi Kobane a irackou hranicou. IS tak stratilo dva z troch hraničných bodov s Tureckom, cez ktoré mu prichádzali zahraniční dobrovoľníci, financie a zbrane. Cieľom YPG sa stal plán oslobodenia posledného hraničného úseku – mesta Jarabulus, kde by porážka znamenala strategické pozemné izolovanie IS od sveta. Rojava by tiež získala pod kontrolu územie od mesta Jarabulus do mesta Azaz, čo by umožnilo spojiť kurdské kantóny Jazira a Kobane s tretím kurdským kantónom – enklávou Afrinom. Výsledkom by bolo vytvorenie jednotnej kurdskej zóny pozdĺž takmer celých tureckých hraníc.

Turecká hrozba

Po samovražednom útoku 20. júla 2015, na prevažne tureckých Kurdov, ku ktorému sa prihlásil IS, a následným odvetným útokom PKK proti tureckým policajtom, vstúpilo Turecko aktívne do USA vedenej kampane proti IS. Ako sa ukázalo v nasledujúcom vývoji, v skutočnosti tento vstup do kampane znamenal len zámienku boja proti kurdskej PKK. Turecko zahájilo letecké útoky na ciele PKK v Iraku a jednotlivé výpady, aj proti vybraným malým skupinám v Sýrii. Jedným z ďalších možných cieľov tureckého prezidenta Erdogana a jeho vládnej strany AKP, sa stala snaha o prerušenie partnerstva medzi PYD a USA. Podľa Turecka, by víťazné boje YPG podporované USA proti IS, umožnili Kurdom upevniť ich postavenie na území severnej Sýrie, ktoré sa tiahne od mesta Kobane až po iracké hranice. Cieľom tureckej kampane sa stala snaha zastaviť tento západný postup PYD a vytvorenie bezletovej zóny v oblasti Jarabulus do Azazu, teda na rovnakom území, ktoré chceli získať YPG od IS. Podľa tureckého plánu, mala zónu zabezpečovať turecká a USA letecká sila a pozemné jednotky umiernenej opozície. Inými slovami, Turecko si bezpečnú zónu vybralo zámerne, aby predišlo snahám YPG o zjednotenie Rojavy, skôr ako neutralizácii IS aktivít. Podľa Turecka, by umožnil tento plán blokovať sýrske letectvo a vytvoril útočisko pre sýrskych civilistov. Predstaviteľmi YPG bol tento plán považovný za turecký nástroj na agresiu proti Kurdom, ktorí by vstúpili do tejto oblasti kontrolovanej bojovníkmi IS .
Skutočným výsledkom týchto tureckých snáh, by sa mohol paradoxne prejaviť v oslabení tureckého vplyvu do vývoja v Sýrii. Jedným z možných výsledkov by sa mohol prejaviť v zameraní hlavných síl islámskej skupiny Jabhatal-Nusra, podporovanej tureckými rivalmi Saudskou Arábiou a Katarom, na severovýchod Sýrie. Čo sa čiastočne aj stalo v podobe obliehania izolovaného Afrinu touto skupinou v roku 2015. Druhým výsledkom by mohlo byť, vo výraznejšom prepojení sýrskych YPG na tureckú PKK, a tiež YPG na Irán a vytvorenia ich spoločnej aliancie a prostredníctvom nej zasahovania Iránu do vnútropolitických záležitostí v Turecku. Jedným z poznateľných výsledkov sa prejavil vo vzraste americko-tureckého napätia a vzniku tichej americko-tureckej dohody po ich spoločných rokovaniach, že YPG neprekročí tureckú červenú líniu, resp. že sa nebude pokúšať expandovať svoje územie na západ od rieky Eufrat.

Nová kurdská stratégia a jej výsledky

YPG komplikovanú situáciu s Tureckom riešili vstupom alebo vytvorením vojenskej aliancie – Sýrskych demokratických jednotiek (SDF) 10. októbra 2015. SDF založilo 13 kurdských, arabských a ďalších ozbrojených frakcií zo severovýchodu Sýrie, ku ktorým sa neskôr pripojili ďalšie skupiny z oblastí mimo Rojavy – Allepa, Idlibu a Jarabulusu. Jej hlavným riadiacím orgánom sa stala Jednotná vojenská rada. Početne prevládajúcou silou v SDF sa stali jednotky YPG, ktoré tiež pravdepodobne vedú aj stratégiu tejto aliancie. Pozemná sila SDF, ako súčasť USA vedenej vojenskej koalície, sa stala jej centrálnou časťou. Hlavný oficiálny cieľ SDF predstavuje vojenská porážka IS a ďalších skupín „útočiacich na ľud Sýrie“.
Po zablokovaní postupu YPG západným smerom zo strany Turecka, sa vojenská kampaň YPG, v rámci SDF, zamerala juhovýchodným smerom do okolia sýrskeho mesta Hawl. IS sa tak dostala do situácie, keď musela zároveň bojovať na 2 frontoch proti sýrskym a irackým Kurdom podporovaných letectvom USA. Výsledkom bolo obsadenie jednotkami SDF strategických miest Sinjar a Hawl na iracko – sýrskych hraniciach. Ďalším zo strategických cieľov SDF sa stali región Rakka a Hasakah, s prevažne arabskou majoritou obyvateľov.
Po dvojňovej decembrovej konferencii v Rojave v roku 2015, vzniklo politické krídlo SDF – Sýrske demokratické zhromaždenie (SDA), ktoreho cieľom sa stal vznik pluralitnej a demokratickej Sýrie. Následne v decembri 2015 zahájila SDF novú vojenskú kampaň, ktorej cieľom sa stalo vytlačenie IS zo strategického a problematického územia medzi Afrinom a Kobane. Aby jednotky SDF predišli ozbrojenému konfliktu s tureckou vládou po prekroční západného brehu Eufratu, tzv. tureckej červenej línie, vychádzajú z novej stratégie:

-postupujúce jednotky SDF budú bez jednotiek YPG a budú tvorené len arabskými povstaleckými jednotkami
-nekurdské jednotky SDF budú postupovať v troch smeroch – od miest Kobane, Aleppo a Afrinu
-po obsadení pásma územia medzi Afrinom a Kobane, bude pásmo pod správou arabských povstaleckých skupín z SDA

Pre SDF a YPG tento spôsob riešenia, poskytuje možnosť získať životne dôležitého územia a prepojenie Rojavy s izolovaným Afrinom, umožňuje porážku ich najväčšieho nepriateľa v Sýrii IS, zároveň poskytuje neohrozenie strategického spojenectva s USA a diplomaticky rieši možnú priamu intervenciu zo strany Turecka do kurdskej oblasti v Sýrii. Prvým významnejším krokom novej stratégie SDF, sa po prekročení západného brehu Eufratu prejavil, porážkou bojovníkov IS a ich vytlačením z Tishrinskej priehrady a ďalšieho priľahlého územia koncom roka 2015 a v obsadzovaní územia jednotkami SDF v troch smeroch. Turecká armáda zareagovala na aktivity SDF až 19. januára 2016, keď podľa ARA News vstúpila bez bojov, vo väčšom počte a s ťažkou technikou, na sýrske územie kontrolované IS cez hraničné mesto Jarabulus. V rovnakom čase začala Turecká armáda prvé masívnejšie bombardovanie veliteľstva YPG v meste Tel Abyad, v porovnaní s útokmi na vybrané vojenské ciele, ktoré vedie na rôzne ciele v Rojave od 24. októbra 2015.
Otázne zostáva ako sa bude ďalej vyvíjať konflikt sýrskych Kurdov s tureckou armádou. Prejaví sa nakoniec v diplomatickom urovnaní, alebo bude začiatkom nového krvavého stretu vo viacvrstvovom konflikte v Sýrii? Bude prípadný zvýšený turecký nátlak znamenať destabilizáciu Rojavy, ktorá sa medzitým vyvinula v jednu z niekoľko málo oblastí Sýrie, kde prevláda relatívna stabilita? A bude koncom jednej z možných politických alternatív budúceho konfederačného usporiadania Sýrie, ktoré KHC a následne SDA ako jediné ponúkli k represívnemu sýrskemu režimu a násilnému Islamskému štátu?

Daniel Ďuriš,
študent politológie,
Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne